Ako každý začiatok aj začiatok činnosti ÚSKI bol veľmi ťažký. No [nadšenie zo slobody, najmä z náboženskej slobody, po novembri 1989 l bolo neopísateľné. Ono prekonalo postupne prvotné prekážky. Osobne som mal jasnú víziu o poslaní ÚSKI ako celonárodnej organizácie | kresťanských intelektuálov.

Po krutom ateistickom terore v priebehu 40 rokov som očakával, že sa všetky spútané a potlačované kreatívne sily uvoľnia, spoja a uplatnia v novej ére. Aj univerzálna Cirkev očakávala duchovné svetlo a náboženskú obrodu z Východu. Žil som v radostnej nádeji, že všetky skupiny aktívnych kresťanov, ktoré boli z bezpečnostných dôvodov v “podzemnej" apoštolskej, výchovnej a vzdelávacej činnosti rozptýlené, izolované a “autonómne", budú pohotové k spolupráci, k integrácii síl.

V tomto ovzduší radostnej nádeje sme zakladali sídlo ÚSKI na Slovensku. No už v priebehu 2-3 rokov sme postupne narážali paradoxne na čoraz väčšie ťažkosti, prekážky. Počiatočné nadšenie trvalo len prvý rok. Ukázalo sa, že 40-ročná totalita zanechala nepredstaviteľne väčšie škody, ako sa dalo očakávať. Morálna devastácia sa ukázala v plnej nahote, a to vo všetkých oblastiach života.

Morálna devastácia sa prejavila v spoločenskom i náboženskom živote nesamostatnosťou jednotlivcov, neochotou k tímovej práci, odporom k integračnému úsiliu a nezáujmom o spoločné organizácie.

Totalitný kolektivistický systém vychoval individualistov a apolitických občanov. Systém kolektívnej, čiže anonymnej zodpovednosti odnaučil ľudí preberať osobnú zodpovednosť. Jediný zamestnávateľ v štátnom kapitalizme zinvalidizoval osobnú zainteresovanosť a zodpovednosť svojich zamestnancov. Zamestnanci konformne tolerovali vládu jedinej “rodnej strany", ktorá im za ich poddanstvo zabezpečovala dočasné “sociálne istoty".

Vďaka dlhodobému pôsobeniu dogmatického a materialistického marxizmu-leninizmu sa vedomie živej príslušnosti k Cirkvi, ako aj vedomie spoluzodpovednosti za jej poslanie v dnešnej pluralistickej a sekularizovanej spoločnosti značne otupilo.

40-ročná izolácia kresťanov “východného bloku" od života univerzálnej Cirkvi sa prejavila - popri určitých “prednostiach" (kňazi neboli “bombardovaní" laikmi) - stagnáciou a atrofiou v ponímaní Cirkvi.

Nová éra chápania Cirkvi (ako Božieho ľudu na ceste) a jej poslania vo svete (otvorenie sa svetu) po II. vatikánskom koncile (1962-1965) sa u nás len v ostatných dvoch rokoch začína (hlavne po vlaňajšej návšteve Jána Pavla II. na Slovensku).

Ako som podrobnejšie uviedol vo svojej správe o činnosti ÚSKI v rokoch 1990-1995 na generálnom zhromaždení 28. mája 1995 v Bratislave, ÚSKI začalo svoju činnosť v plnom pokoncilovom duchu v predkoncilovej atmosfére. V krátkej dobe bola aj ozvena predkoncilová. ÚSKI sa stávalo “cudzím telesom".

Temer na všetkých celonárodných i medzinárodných podujatiach “bila do očí" diskrepancia medzi tým, čo ÚSKI chcelo a tým, čo mohlo. Pre naše úmysly, potreby a priority práce nebolo dostatočné pochopenie ani zo strany hierarchie (KBS), ani zo strany štátu, ktorý zo zotrvačnosti považuje náboženskú oblasť za “súkromnú záležitosť". Po dôkladnej analýze činnosti ÚSKI, ako aj osobného, totálneho, materiálneho a duchovného nasadenia v rokoch 1990-1995 som prišiel k záveru, že sme “zaťali do veľmi tvrdého", že sme stavali na nereálnych predpokladoch, bez primeraných základov. Priepasť medzi investíciami a efektom bola očividná. Nejedna s najväčšou starostlivosťou pripravená akcia ostala bez ozveny - bolo to “mlátenie slamy" alebo “hádzanie hrachu na stenu". Výzvy, mnohé výzvy aj do vlastných radov ostali “hlasom volajúcim na púšti". I samotné kresťanské inštitúcie činnosť blokovali. Spätná väzba medzi členmi ÚSKI a vedením, ako aj medzi ÚSKI a širokou verejnosťou prakticky nefungovala. Po piatich rokoch existencie celonárodnej organizácie nielen národ, ale ani jednotlivé mestá, v ktorých “existovali" sídla pobočiek (t. č. 10), ba ani farnosti týchto miest o ÚSKI takmer nič nevedeli. Ťažko “vybojované" sporadické vystúpenia v televízii, správy v rozhlase, novinách a časopisoch upadli rýchlo do zabudnutia. Viacerí členovia ÚSKI, ba aj funkcionári ÚSKI uverejňovali svoje príspevky nie ako príslušníci ÚSKI, ale ako súkromné osoby.

Celkove možno povedať, že toto prvé obdobie činnosti ÚSKI bolo za danej “posttotalitnej reality" a predkoncilovej atmosféry obdobím počiatočným, experimentálnym.

Na základe popísaných objektívnych skúseností je potrebné zmeniť štruktúru, rozsah a ťažiska činnosti celonárodného, naddiecézneho ÚSKI. Zmeniť znamená prispôsobiť dnešnej realite. Prispôsobenie žiada radikálnu decentralizáciu podujatí ÚSKI a formovanie angažovaných kresťanov z radov samotného ÚSKI. To znamená začať prácu “zdola", od základu, od jednotlivých členov ÚSKI. V prvom období sme vychádzali z mylného predpokladu, že členovia ÚSKI sú už na túto prácu pripravení. Pripravenosť pre tento druh apoštolskej práce sme sa usilovali objektívnejšie zistiť pomocou dotazníka. Odpoveď však bola minimálna. Po odstupe piatich rokov prichádzam k záveru, že väčšina centrálnych podujatí ÚSKI bola predčasná. Bude ich treba v modifikovanej forme v budúcnosti zopakovať.

V terajšom období základom činnosti bude činnosť pobočiek. Na rozdiel od doterajšej viac-menej paralelnej, nezávislej a rôznorodej činnosti centra a pobočiek, ktoré neplnili ani funkciu multiplikátora centrálnych podujatí, je nutné, aby sme sa usilovali o jednotnú stratégiu a jednotný postup - v duchu jednoty v rozmanitosti. Jednotná kristianizačná stratégia je t. č. jediná alternatíva. Vzhľadom na to, že u nás ešte dominuje predkoncilová atmosféra, nemôžeme si dovoliť “individuálne", lokálne programy.

Jednou z našich spoločných úloh je formovanie aktívnych, angažovaných kresťanov v duchu II. vatikánskeho koncilu, a to v spolu

Formovanie angažovaných kresťanov - to nie je iba všeobecné náboženské “vzdelávanie dospelých", ktoré u nás ešte “nezapustilo korene" a ktoré je určené pre širšie vrstvy veriacich. Pri formovaní angažovaných kresťanov, kresťanov z povolania, čiže kresťanov, ktorí celý svoj život - súkromný i verejný - usporadúvajú podľa Krista, ide nielen o vzdelávanie (teologické a odborné), ale predovšetkým o intenzívnu a systematickú sebavýchovu.

1. duchovný život, život v prítomnosti Božej, špecifická spiritualita,
2. náboženské vzdelanie, základy teologického vzdelania, teologické vzdelanie, ďalšie vzdelávanie,
3. angažovanie vo vlastnej cirkevnej komunite,
4. angažovanie vo verejných sociálnych, charitatívnych inštitúciách,
5. kristianizácia vlastného povolania (zamestnania) v spolupráci s príslušníkmi toho istého povolania na rozličných úrovniach -lokálnej, národnej, medzinárodnej.

Formovanie angažovaných kresťanov (aktívnych kresťanov, aktívnych laikov, v Krista veriacich laikov) patrí v dnešnej dobe k popredným úlohám nielen slovenskej, ale aj univerzálnej Cirkvi. Na tomto formovaní sa majú podieľať špeciálne “vzdelávacie centrá", katolícke (kresťanské) univerzity, špecializované organizácie (napr. ÚSKI), diecézy i farnosti, ako to zdôrazňuje aj apoštolská exhortácia Jána Pavla II. Christifideles laici (či. 59-63).

Ako som vyššie spomenul, jednotná kristianizačná stratégia ÚSKI vyžaduje jednotný pracovný postup, harmonickú spoluprácu vedenia a základných jednotiek, ktoré tvoria t. č. pobočky. Z doteraz povedaného vyplývajú tieto priority práce pobočiek:

1. multiplikovať všetky ústredné akcie - to znamená opakovať, dopĺňať, modifikovať podľa lokálnych pomerov - celoštátne sympóziá, medzinárodné konferencie, politické semináre, workshopy mladých kresťanov, celonárodné duchovno-pracovné stretnutia atd'.,
2. prehlbovať osobný duchovný život jednotlivých členov ÚSKI, napr. vo forme krúžku, základného spoločenstva, a to v spolupráci s duchovným pobočky alebo s miestnym duchovným,
3. starať sa o základné teologické vzdelávanie jednotlivých členov, a to individuálnym štúdiom alebo lepšie diaľkovým štúdiom na teologickej fakulte,
4. študovať dokumenty II. vatikánskeho koncilu, ktoré sa vzťahujú na poslanie laikov (angažovaných kresťanov, v Krista veriacich laikov) - ide hlavne o patričné časti vo vieroučnej konštitúcii o Cirkvi Lumen gentium, v pastorálnej konštitúcii Gaudium etspes a o dekrét o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem (LG, GS, AA),
5. študovať sociálne učenie Cirkvi, najmä pápežské encykliky, ktoré sú dielom celého radu odborníkov, napr.: Ján XXIII. Mater et Magistra (1961), Pavol VI. Populorum progressio (1967), Ján Pavol II. Sollicitudo rei socialis (1987), Ján Pavol II. Centesimus annus (1991),
6. organizovať pre širšiu kresťanskú verejnosť (teda nielen pre členov ÚSKI) prednášky a semináre na aktuálne témy, na tému sociálneho učenia Cirkvi, a na témy v súvislosti s dokumentmi II. vatikánskeho koncilu,
7. formovať členov ÚSKI pre aktivity v rámci farských rád alebo v rámci diecéznych pastoračných rád, a to v spolupráci s duchovným pobočky, prípadne s miestnym duchovným.

Treba vyzdvihnúť, že štúdium dokumentov II. vatikánskeho koncilu a sociálneho učenia Cirkvi tvorí súčasne základ pre politické vzdelávanie v kresťanskom duchu, ktoré je v posttotalitnom období pre prevýchovu apolitických kresťanov prepotrebné.

Uvedené priority práce pobočiek a ich uskutočnenie sú podľa mňa základným predpokladom pre plnenie dlhodobých úloh nášho celoštátneho ÚSKI. Kým všetci členovia ÚSKI nebudú kvalifikovaní angažovaní kresťania, kresťania z povolania, ÚSKI nebude schopné vyvíjať aktivity, pre ktoré bolo vlastne založené: (uplatňovať kresťanské zásady v kultúrnej, hospodárskej, sociálnej a politickej oblasti - viď stanovy ÚSKI).