Ústredná téma nášho prvého sympózia Kresťan v politike je za danej situácie na Slovensku veľmi aktuálna. Vynucuje si ju prechod z totality do demokracie a prechod od filozofického materializmu ku praktickému kresťanstvu.

Svoj referát považujem za impulz k spoločnému zamysleniu a výzvu k plodnej diskusii a praktickým záverom.

1. Kresťanskosť - všeobecne

Pod kresťanskosťou rozumiem mieru originálneho kresťanského konania. Ľudia ustavične podliehajú pokušeniu deformovať pôvodný obsah kresťanského života, ba zneužívajú názov “kresťanský" pre vlastné ciele. Nečudujme sa preto, že mnohí nekresťania sú až alergickí na označenie “kresťanský" a nepriateľskí voči mnohým “kresťanom".

Aká je kresťanskosť väčšiny kresťanov v súčasnosti, na prelome novej svetovej kultúry, novej civilizácie a na začiatku novej éry cirkevných dejín po II. vatikánskom koncile? Prevláda konvenčnosť (zvyk, obyčaj, zaužívanosť, petrifikácia druhoradého, meniteľného, prežitého, nedotknuteľnosť predpisov, kresťanstvo “kresťanského" ducha, ktoré nieje bezpodmienečne kresťanstvom Biblie a oficiálneho učenia Cirkvi).

Mnohí “kresťania" si osvojili postoj komunistov-ateistov a liberálov-humanistov, podľa ktorých je náboženstvo “súkromnou vecou" (osobnou záľubou, potešením, posilou), duchovnou sférou, čiže oblasťou mimo nášho viditeľného a hmatateľného sveta.

Konvenční kresťania štiepia svoj život na život svetský (pracovný, profánny) a na život duchovný (nedeľný, sakrálny). Rozoznávajú dva svety: pozemský a nadzemský (“druhý svet", nebeský). Toto rozštiepenie medzi “životom viery" a “každodenným životom" patrí podľa II. vatikánskeho koncilu k najťažším bludom našej doby (RN 43). Blud je v tom, že sa kresťanská viera neuplatní v bežnom živote. V bežnom živote platí zákon: “Verme v Boha jedného a zdierajme jeden druhého." Tento blud je jedným z faktorov, ktoré urýchľujú dekristianizačný proces nielen v Európe, ale aj v ostatnom svete.

“Idealistickí kresťania" sa usilujú osláviť Boha tým, že Krista -čiže Slovo, ktoré sa stalo telom - zbavujú telesnosti a vytláčajú ho zo zeme do neba. Takto nepriamo podporujú sekularizačný proces, v ktorom sa zem stáva samostatnou a preberá úlohu “náhradného Boha".

Pre nich platí jednota pozemskej a duchovnej oblasti, pre nich je všetko Božie. Neoddeľujú vieru v Boha od svojej úlohy vo svete. Kde inde by mali uplatniť svoje kresťanstvo, ak nie na tejto zemi? Ich žitá viera sa prejavuje aj v politike.

Ak má byť náš konkrétny život životom originálne kresťanským, musíme sa neustále obnovovať v Božom Duchu, v duchu “aggiornamenta" pápeža Jána XXIII. Pod aggiornamentom rozumiem zdnešnenie, dnešné zaktualizovanie, prispôsobenie.

Vzhľadom na to, že “aggiornamento" vyvolalo polarizáciu aj v samotnej Cirkvi, treba vedieť, že “aggiornamento" neznamená dnešnú “módnu novinku", ani prispôsobenie tomu, čo je “in".

Politiku chápem ako úsilie o celkové, všeľudské, verejné dobro. V kresťanskom duchu politika je služba ľuďom v láske, angažovanie sa za ľudskú dôstojnosť, slobodu, spravodlivosť a pravdu. Na tomto angažovaní alebo neangažovaní sa zvrtne aj posúdenie celého nášho života (Mt 25,42-43: “Bol som hladný a dali ste mi jesť...").

Autonómia pozemských skutočností (ako je veda, technika, hospodárstvo, umenie, politika) nie je nezávislá od svojho Pôvodcu.

Na vyššie spomínaný blud “oddeľovania viery od každodenného života" nadväzuje “idealistický" postoj mnohých kresťanov k politike. Títo “duchovní", dobromyseľní kresťania sa honosia tým, že sú “ľuďmi mimo politiky". Zo zlých skúseností vidia v politike “špinavé remeslo", “panské huncúctvo", stelesnenie “moci, násilia, egoizmu" -skrátka veci “tohto sveta". Politiku teda prenechávajú “odborníkom tohto sveta".

Dnešný kresťan nemôže vytvárať deliacu hranicu medzi sebou a svetom, v ktorom žije a medzi svojou vierou v Boha a svojou úlohou vo svete. “Byť vo svete a pre svet znamená pravý kresťanský život. Kde inde by sme mali uplatniť svoje kresťanstvo, ak nie na tejto zemi?"

Politika je akoby mierou realizácie nerozlučného zväzku medzi vyznávanou vierou a živou, žitou vierou.

Pretože politika popri peniazoch “vládne svetom", práve preto je najšpecifickejším pracovným poľom pre angažovaných kresťanov. Tu sú nenahraditeľní. To je ich povinnosť, od ktorej ich nik neoslobodí. Svojou službou svetu realizujú Krista vo svete. Svoje sily, svoj zápal čerpajú z plného života modlitby, zo spojenia s Kristom v Eucharistii, zo spoločenstva Cirkvi, z rozjímania, ktoré je v ustavičnej rovnováhe s činnosťou.

Ak kresťania chcú plniť svoje poslanie v terajšom svete, ak chcú premeniť konvenčnú politiku, musia uvádzať do svojho denného života v súčasnej sekularizovanej a pluralistickej spoločnosti nekonvenčné, originálne Kristove učenie.

Túto premenu života v Kristovom duchu musí začať každý z nás osobne. Tu nejde na prvom mieste o zmenu pomerov okolo nás, ale v nás samotných. Len cez našu osobnú premenu zmeníme aj pomery okolo nás, v našom malom i veľkom svete.